Jeseň/zima

Autor: Pavol Bujna | 27.2.2013 o 23:52 | (upravené 28.2.2013 o 0:08) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  114x

Keď sa povie slovo jeseň/zima, veľa ľudí si predstaví scénu z reklamy na lieky posilňujúce pamäť = vysmiatych a spokojných starcov sediacich v lásky plnej atfosmére pred domovom dôchodcov. Iným sa pri slove jeseň/zima vybavia šťastné a bezstarostné deti hrajúce sa s opadaním lístím.

Realita je však trochu iná. Mne osobne sa pri predstave jesene/zimy vybaví niečo ako vstupná brána do pekla. Tma, zúfalstvo, beznádej a čo je snáď najhoršie, chlad. Teda nie iba chlad, ale v porovnaní s letom neskutočná zima. Aby som to vysvetlil, stačí sa obzrieť okolo seba. V prvom rade ako som už spomenul, ochladilo sa a to dosť rapídne. Rozprávky o babiom lete tej usmiatej pani z televízneho počasia nevyšli.
Všetko sa zmenilo. Ľudia sa z plaviek, krátkych tričiek a nohavíc obliekajú do dlhých nohavíc, tričiek s dlhým rukávom, svetrov (dvoch, troch), plus obrovských neforemných búnd, ktoré u žien menia tých krásnych 90-60-90 na 120-120-110. Samozrejme, kôly neznesitelnej zime, nikto nepohrdne ani čiapkou, či šálom.

Nastáva situácia, obyčajná bežná situácia - cesta do školy/práce. Začína sa to ranným vstávaním, ktoré je oveľa namáhavejšie ako obvykle. Po vykonaní rituálov ako osobná hygiena, sa začínam obliekať. V samotnej izbe je celkom teplo, preto si človek ani nevie moc predstaviť, aká je teplotná situácia za oknom. Preto rozmýšlam pri každej vrstve, či je naozaj potrebá. Kým si oblečiem vetrovku, je mi už natoľko teplo, že sa začína objavovať nepríjemý pocit škrabania po celom tele. Som z toho nervózny. Beriem tašku a opúštam byt. Nelutujem ani jednu vrstvu ktorú som si obliekol. Je tu neuveriteľná zima, no pri vetre, je to na nevydržanie. Presne tak, ako povedal "múdry pán" v istom televíznom programe pre záhradkárov: "Pocitová teplota pri pôsobení vetra, je niekoľko násobne menšia než aká je v skutočnosti.". S týmto výrokom mi neostáva nič iné ako súhlasiť.

Idem na električku. Som v Bratislave, to znamená, že električka ktorá má príjsť o päť minút príjde tak (ak mám šťastie) o desať a teda zatiaľ mrznem na zastávke. Zrazu zazriem to maličké svetlo nádeje kdesi v diaľke. Električka prichádza. Celý premrznutý sa snažím dostať do tejto preplnenej električky. Akonáhle nájdem s vypätím všetkých síl tých 30cm3 miesta, kam sa postavím, môžem si gratulovať. Konečne som v relatívne teplom prostredí a to že som "nalepený" na dvere a tlačený masou ľudí mi až tak neprekáža. Počas cesty sa ale začne znova objavovať nepríjemé škrabanie po celom tele v dôsledku mnohých vrstiev oblečenia a pôsobenia teplého prostredia električky. Za desať minút sa dostanem na zastávku, kde prestupujem na autobus. Znova pocítim ten neuveriteľne prenikavý chlad. Musím sa dostať čo najrýchlejšie na autobus. Mám veľké šťastie, autobus prišiel na čas a ešte k tomu som odmenený tým, že obsah autobusu je prekvapivo poloprázdny, čo znamená, že si môžem sadnúť. Úžasný pocit. Veziem sa... Cestou ale vidím všetku tu hrôzu, ktorú spôsobila jeseň/zima.

Nikde žiadny usmiaty starci na lavičke. Nemali by šancu v tejto zime. Vlastne nikto by nemal šancu, nikto nesadí na lavičkách, sú prázdne, tak ako aj ulice. Iba pár zúfalcov bežiacich na autobus alebo snažiacich sa dostať do najbližšieho nákupného centra - zdroja tepla. Na týchto ľuďoch, aj na ľudoch v autobuse si všimnem, že sa nikto neusmieva. Nemajú dôvod. Vnímam ten pocit beznádeje a výraz rezignácie v ich tvárach. Po ceste jazdia špinavé autá, ktoré ani nemá zmysel umývať. Všetko je šedé, bezfarebné. Stromy bez lístia pripomínajúce ruky obrov z rozprávok. Byť malým chlapcom, bál by som sa. Všade na zemi sa povaluje hnijúce lístie. V lepšom prípade hnijúce kopy lístia.

Uvedomím si, že najhorší nieje chlad. Najhorší je nedostatok svetla. Ten najväčší problém je to, že nesvieti slnko. Áno, šero, teda tma jeseňe/zimy je to najhoršie. Ak by slnko svietilo, jeseň/zima by nebol až taký problém. Práve to že nesvieti slnko je dôvodom zvýšenia počtu samovrážd. Nieje to prirodzené. Veď ani rastlina bez slnka neporasite k nebu a nezklíčí a nevyženie svoje plody pre kolobeh života tohto sveta. Šedé "paneláky" dotvárajú pocit absolútnej bezmocnosti a depresie.

Sťahovavý vtáci to majú celkom dobre vymyslené. Odlietajú na juh. Odlitajú do teplých krajín. Ja si to bohužiaľ (tak ako aj väčšina) nemožem dovoliť. Ani neviem čo by som dal za to, odísť, prípadne zimu prezimovať ako medveď. Prečo sa príroda dokáže brániť? Znamená to snáď, že niesme súčasťou prírody? Alebo je priama konfrontácia so zimou daň, ktorú musíme niesť za to, že sme najvyžsie v evolúčnom rebríčku? Prečo by som mal vonku riešiť, kam sa čo najrýchlejšie schovať? Riešia toto taliani, španieli alebo ľudia žijúci v austrálii či kalifornii? Nie neriešia. Môžu slobodne prejsť po ulici, vychutnať si moment okamžiku, pristaviť sa kdekoľvek a vybrať si akúkoľvek trasu bez obmedzení ako sú problémy - kam sa schovať pred zimou. Je vôbec táto naša geologicá poloha (a polohy severnejšie) vhodná pre život?

Zima človeka strašne obmedzuje. Vonku sa nedá vykonávať žiadna činnosť. Večne prší/smeží, to znamená zvýšenú nehodovosť. Radšej si ani do detailov nechcem predstaviť čo prinesie zima. Jediné čo ma dokáže v tejto bezútešnej atfosmére povzbudiť, je úsmev dievčaťa počas cesty autobusom...

 

 


(Pozn. autora: článok bol písaný tesne po lete, s nastávajúcim prechodom z leta na jeseň, preto je písaný tak ako je, samozejme teraz keď je zima trochu stráca zmysel, no našiel som ho na dne šuflíku a bolo mi ľuto ho sem nepridať.

Taktiez sa samozrejme ospravedlnujem za gramaticke chyby, no pisal som to narychlo, teraz o +- 12tej v noci, co ma sice neospravedlnuje ale... :D)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?